Zsolt Simon

Vážený Kolesár,


problematika usmrcovania zvierat, škodlivých požovníctvu, medzi ktoré patria aj psy je nesporne citlivá a to nielen z pohžadu majiteža psa ale i z pohžadu požovníkov a milovníkov prírody. Preto ju aj doterajší zákon rieši z oboch strán, tak aby chránil i majiteža psa, ale zároveň i záujmy ochrany prírody a požovníctva.
V prvom rade treba mať na zreteli, že zákon v § 21 ods.3 zakazuje vlastníkom psov a mačiek nechať ich vožne pobehovať v požovnom revíri. Toto obmedzenie vyplýva zo skutočnosti, že práve vožný pohyb týchto zvierat v požovnom revíri spôsobuje nebezpečie durenia zveri, likvidácie jej mláďat, vyrušovanie zveri a pod.
Ak však k takémuto vožnému pohybu z akejkožvek príčiny dôjde, požovník nemôže takto vožne pobehujúceho psa mimo vplyvu svojho vedúceho usmrtiť, pokiaž sa nevzdiali od trvale obývaného domu viac ako 200 m a pokiaž zver nehžadá, neprenasleduje alebo sa k nej neplazí. V praxi to znamená, že ak v okruhu do 200 m od trvale obývaných domov napriek zákazu majitelia psov nechajú psov pri prechádzke vožne pobehovať, psom ešte nehrozí podža zákona usmrtenie. Zákon však nedokáže eliminovať nezodpovedné konanie, v tomto prípade niektorého požovníka, tak ako nedokáže eliminovať ostatnú trestnú činnosť na území štátu. Tu musí prísť k slovu osveta a zároveň nekompromisné potrestanie porušovatežov zákona.
Vo svojej otázke uvádzate, že cca v 1500 prípadov ročne dôjde k zastreleniu nepytliačiaceho psa s majitežom na prechádzke. Dal som preveriť právoplatné disciplinárne rozhodnutia Okresných úradov - odborov PP a LH za rok 2002 a ani v jednom prípade nebolo zistené vedenie disciplinárneho konania pre porušenie predpisov, týkajúcich sa neoprávneného zastrelenia psa v požovnom revíri.
Mimovládne organizácie navrhli zmenu ust. § 21 ods. 1 písm. b zákona č.23/1962 Zb. o požovníctve v tom zmysle, že navrhli presunúť dôkazné bremeno z vlastníka psa na požovníka. Podža ich návrhu pri vymáhaní náhrady za usmrteného psa by mal požovník dokazovať, že psa usmrtil v súlade so zákonom, v opačnom prípade by mal uhradiť náhradu za usmrteného psa. Dokazovať, že pes bol mimo vplyvu svojho vedúceho a zver hžadal, plazil sa k nej alebo ju prenasledoval predtým, ako bol usmrtený, ak nie sú na to svedkovia, by bolo opäť tvrdenie proti tvrdeniu, tentokrát však s priamym dopadom na toho, kto chráni požovný revír. Takáto zmena by namiesto možnosti účinnej ochrany požovnej zveri mala za následok opačný efekt, neistotu v radoch požovníckej stráže a požovníkov pri ochrane požovných revírov, čo nie je ciežom novely zákona.

S pozdravom
Zsolt Simon
minister pôdohospodárstva