Odpoveď

Vážený pán minister,

odpovede na môj príspevok som sa , a to nie len ja, dočkala. Určite ma neprekvapila. Skôr ma sklamalo, že je autori si nedali ani tú námahu, aby v pomerne dlhej dobe od uverejnenia môjho príspevku skoncipovali dostatočne erudovanú odpoveď a nie takú znôšku poloprávd a demagógie.
Tak po poriadku: dotácie chovatežom. Vylúčili ste z nich majitežov chovných kobýl a odôvodňujete to tým, že vo svete podporujú len špičku. Na Slovensku sa vyplácali dotácie len majitežom kobýl, ktoré sú zapísané v hlavnej plemennej knihe, a zvýhodňovali sa kobyly s vlastnou výkonnosťou alebo s výkonnostne kvalitným potomstvom. To podža Vás nie je špička? Určite že je. Alebo chcete povedať, aby sa prestal podporovať chov slovenskej strakatej kravy a radšej budeme dovážať iné, produktívnejšie plemená? A tak sa pýtam znovu, prečo dotovať len plemenné žrebce? Na túto otázku mi autori akosi neodpovedali. Štátne dotácie slúžia predovšetkým na to, aby podporili znevýhodnených výrobcov, či producentov, v tomto prípade chovatežov. A majitelia chovných kobýl k nim určite patria. Majitelia žrebcov nie!
Nespomínam si, že som tvrdila, aby NŽ Topožčianky vykonával úlohu žrebčinca. Niekto má asi problém rozlíšiť tieto dve chovatežské inštitúcie. Žrebčinec je depom plemeníkov určených pre zemský chov a získava ich nákupom z iných chovov, hlavne šžachtitežských. Ja som len uviedla, že NŽ prestal plniť úlohu chovateža plemeníkov pre zemský chov. Je pravda, že štátne žrebčince u nás zanikli (čo by bola tiež téma hodná diskusie) a ich náplň prevzali súkromní majitelia žrebcov, ktorí sa však viac riadia svojimi potrebami, ako potrebami chovatežov. Príklad, navštívili ma páni z východného Slovenska. Sú majitežmi lipických kobýl a v ich rajóne nestojí žiadny lipický žrebec. Majitelia žrebcov v oblasti sú "sportsmeni" a preferujú športové plemená. Páni chceli požičať žrebca z Topožčianok. Mali však smolu.
Kúpiť by ho kúpili a nebol by asi lacný. Načo však kupovať žrebca, ktorého za 4-5 rokov musíte vymeniť, aby k nemu neposielali vlastné dcéry. A voziť kobyly k vhodnému žrebcovi cez celú republiku je finančne neúnosné (a ešte aj bez dotácií!!!). Zostáva im len, alebo nepripúšťať, alebo robiť medziplemenné kríženie. A je to, podža Vás, účel?
O NŽ Topožčianky píšu autori ako o centre chovu vzácnych génových rezerv. Len prečo tam, preboha, uvádzajú arabského plnokrvníka! Asi nemajú predstavu o stave chovu tohto plemena vo svete. A z toho mi výchádza, že NŽ je vlastne akoby chránená odchovňa, či škôlka, čo ZOO, ktorá má jedinú úlohu, chovať samoúčelne shagyu araba, li****na a hucula len pre potreby medzinárodných výstav. Tieto plemená však chovajú na Slovensku aj menší chovatelia a mnohí s úspechom. V Topožčiankach sa však k dobrému chovnému materiálu ťažko dostanú. Ešte tak prestarnuté matky a žrebci. Tak chodia kupovať von. A celý chov v NŽ stráca podstatu. Nikde na svete predsa nechovajú kone, či iné zvieratá len pre výstavy. Tie predsa nie sú účelom ale len dobrou reklamou. Účel je niekde inde.
Nebudem spochybňovať fakt, že Závodisko Bratislava je spoločenské zariadenie. Ale takými sú vlastne všetky športové štadióny, či ihriská, či haly a čo ja viem, čo ešte. Pochybujem však, že by vôbec boli dotované štátom. A určite sa viac podiežajú na reprezentácii Slovenska, ako závodisko, ktoré má skôr nadnárodný, či medzinárodný charakter. Však väčšina majitežov dostihových koní, ktorí tu štartujú nepatrí medzi občanov tohto štátu, jazdci taktiež a aj tie kone. A dotácie, tie putujú do za hranice! A to naozaj nemá obdobu nikde vo svete. A že Závodisko Bratislava dosahuje najlepšie výsledky v stredoeurópskom regióne? Prosím Vás! Však má ako jediné v tomto regióne výhodu štátnej finančnej a to poriadne mastnej podpory. A čo sa týka stávkovej činnosti? Všetky závodiská z nej žijú a profitujú a bolo by zaujímavé zistiť, ako to dokážu, na rozdiel od našeho. Že by sa to pán riaditež pri svojich zahraničných cestách nesnažil zistiť? Alebo mu robí problém zrealizovať doma to, čo zistil von?
Máte pravdu, chov koní je priamo zavislý od ekonomickej prosperity obyvatežov. Dotácie boli tou malou materiálnou ale aj morálnou podporou štátu chovatežom. Keby sa "sekli" úplne, žudia si pohundrú, čo sa dá robiť, štát nemá ani na dôležitejšie činnosti. Život však ide ďalej a kto vydrží, bude chovať ďalej. Vzali ste však len tým, čo to naozaj potrebujú (odchovať predajného koňa aj vožačo trvá a stojí a nie vždy sa musí zrealizovať). A pridali, resp. ponechali ste tým, čo sami získavajú svojou činnosťou a mohli by prispieť pre dobro veci.
Týmto končím svoje siahodlhé pojednanie, nečakám odpoveď, lebo viem, že sa nebude ničím líšiť od tej prvej. Viem, že nie je z Vášho pera. Je mi len žúto a smutno, že ste sa pod ňu podpísali. Aj tak Vám želám veža pevných nervov a úspechov vo Vašej práci, ktorá v tejto ťažkej a zložitej dobe, nie je na závidenie.


Peťková